S predpokladom, že v Rakúsku bude nekresťansky drahé ubytovanie máme cieľ dostať sa do nasledujúceho večera až do Talianska. Dobrých 75% cesty naplánovanej na tento deň je vlastne diaľnica. Chvala bohu za ne, aj keď sú také nudné, ale aspoň sa človek niekam rýchlo dostane.
Najväčšou výhodou je, že do Bratislavy a Viedne sa dostávame ešte v takých skorých ranných hodinách, že na cestách nie sú takmer žiadne autá.
Máme stanovený cieľ dostať sa ráno pred Grossglockner Hochalpenstrasse, tak aby sme si mohli rovno kúpiť vstupenku. Áno, čítate správne, vstupenku. Rakúšania totiž nedovolia len tak zadarmo jazdiť cez tento horský prechod, ale je nutné kúpiť si lístok. Na začiatku horského prechodu sú závory (podobne ako na Chorvátskych diaľniciach), kde si musíte zaplatiť vstupné a až potom vás pustia ďalej. V našom prípade to bolo € 36,50 za jedno auto na jeden deň. Pre aktuálne ceny za prejazd si pozrite túto stránku: https://www.grossglockner.at/gg/de/onlineticketing/ticketing
Vďaka nášmu meškaniu nadobudnutému už od Slovenska a tomu, ako sa mi z môjho pohodlného matracu nechcelo vstávať, nevravím, že som spal dobre, len sa mi nechcelo vstávať, dorážame pred Grossglockner až okolo deviatej. Prejazd je možné zakúpiť od 6:00 ráno.
Budeme stúpať do výšky viac ako 2500 m.n.m. a to na pomerne krátkom úseku, veď celý Grossglocker nemá ani 50 km od jedného konca na druhý. Nuž uvidíme… Po pár kilometroch stúpania prichádzame na naše prvé neznalosti o jazdách vo vysokých nadmorských výškach. Pre istotu síce zapínamie kúrenie na maximum, aby sa auto nehrialo, to sa síce aj tak nehreje, ale dejú sa iné zaujímavé veci. Po našom pirátskom jazdení cez Donovaly, Šturec alebo Čertovicu máme v sebe zakorenený akýsi pocit, však čo, horský prechod ako horský prechod, to je nič. Teoretické vedomosti o klesaní výkonu vo vysokých nadmorských výškach máme, dokonca aj informáciu, že na každých 1000 metrov výšky je to cca 10% výkonu dole a že postupne budeme mať AR 156, 1.9, 77 kW, to teoreticky vieme tiež, ale ako to bude vyzerať v praxi, netušíme.
Prvým krásnym príznakom je, že postupne sa 4. rýchlostný stupeň prestáva dať použiť aj na rovinkách a ďalším nasleduje, že sa prestáva dať používať aj trojka. Nejaký ten občasný cyklista, kvôli ktorému treba spomaliť, tomu tiež 2x nepomáha.
Každopádne nám nervy na nadmorskú výšku a jej vplyv na motor kompenzuje aspoň okolitá príroda. Výhľady sú naozaj jedinečné a pripomínajú Rumunsko a Transfagarasan. Dokonca dokázali potlačiť aj únavu z dlhej cesty, ktorú už máme za sebou. Je to taký celkom dobrý preberák. A tak isto aj svieži vzduch, ani chladný, ani horúci, jednoducho príjemný.
Po nespočetných zákrutách sa dostávame až na vrch našej cesty, teda ešte nie celkom 🙂 Na vrchu je pomerne veľké parkovisko, kde sa dá zastať, je tam reštaurácia a kaviareň, trošku si oddýchneme, ale po chvíli si všímame, že predsa len sa dá vystúpať ešte o pár desiatok metrov vyššie – na samotný vrchol vedie úzka cesta z mačacích hláv, kde sa dve autá sotva vyhnú, ale samozrejme, ideme predsa aj tam a tu dosahujeme maximálnu nadmorskú výšku, ktorá sa dá v rámci tohto horského prechodu dosiahnuť a to je presne 2571 m.n.m. Rovnako aj tam sa nachádza o niečo menšie parkovisko a kaviareň, kde ako inak nesmie chýbať prvá víťazná káva a nasleduje klesanie dole.
Na opačnej strane kopca je ešte niekoľko tunelov, cez ktoré prechádzame a potom nás čaká už naozaj prudké klesanie. Teraz už naozaj neviem, či toto klesanie bolo také hrozné alebo som jednoducho ešte nevedel ako na to, ale ani to dlho netrvalo a podarilo sa mi prehriať brzdy a museli sme stáť. Ešteže klesanie neposkytuje o nič horšie výhľady ako stúpanie. V nasledovných horských prechodoch sa mi už ani raz nepodarilo prehriať brzdy, takže predpokladám, že som sa to asi naučil. 🙂
Teraz nás čaká ďalších zhruba 50 km, kým sa dostaneme k nasledovnému horskému prechodu, ktorý už je v Taliansku, ale o ňom zase nabudúce 🙂
