S vidinou krásnej prírody a ospevovaných hradov a zámkov v Rumunsku vyrážame z domu o 23:00 večer, aby sme ráno boli v prvej destinácii.

Destinácie sme mali rozdelené takto:

  • Catatea Devei
  • Corvin Castle
  • Horský prechod Transalpina
  • Horský prechod Transfagarasan
  • Bran Castle
  • Salina Turda

Celková vypočítaná trasa prostredníctvom Google maps vyšla na 1970 km a 29 hodín čistého času za volantom, čo celkom dobre korešpondovalo so skutočnosťou. Nakoniec sme prešli od domu späť domov presne 2004 km.

Prvých 500 km cez Slovensko a Maďarsko je hračkou, viac menej po diaľnici alebo relatívne kvalitných cestách. Nad ránom sme už v Maďarskom Makove, kde sme si dávame krátkeho šlofíka v autách.

Po zobudení sa nám naskytá pre naše hornaté končiny nevídaný pohľad — na východe vidíme už deň, kým na západe je ešte vidno noc.

Posilnení spánkom, pekným výhľadom a hlavne sviežim ránom sa vydávame na cestu ďalej. Do Rumunska je to už len pár kilometrov. Hranice prekračujeme za necelých 15 minút.

Hneď za hranicami nás čaká prvá zastávka — je treba kúpiť diaľničnú známku. V Rumunsku totiž je potrebná diaľničná známka nie len na diaľnice, ale aj na významné cesty prvej triedy po krajine. Našťastie je to položka, ktorá nezabije — na 7 dní stojí známka len 3 eurá. A dá sa platiť eurom!!

Kým takí rakúšania ešte nesnívajú, v Rumunsku je diaľničná známka už elektronická, takže na “verímboha” sa tam jazdiť nedá.

Cesty v Rumunsku viac ako prekvapujú. Kvalita diaľnice lepšia ako na Slovensku či v Maďarsku a to ani nemusím preháňať. Fotiť tu však veľmi nie je čo, striedajú sa len malé kopčeky a dolinky niekoľko stoviek kilometrov.

Sranda končí s momentom skončenia diaľnice. Veškerá doprava sa spája do relatívne úzkej dvojpruhovej cesty, ktorá sa krúti cez lesy. Kvalita nie je zlá, ale pozor si treba dávať poriadny. Cesty nemajú výmole, ale niečo veľmi podobne zlé ako výmole — sú rozjazdené — na krajoch vytlačený asfalt od kamiónov miestami aj do výšky pol metra, inde zase prehupy priamo uprostred cesty. Chvíľka nepozornosti a skončíme bez olejovej vane.

Cestu sme prežili našťastie úspešne bez ujmy na autách a tak môžeme pokračovať ďalej, kde sa nám už pomaly otvára o niečo kvalitnejšia a širšia cesta prvej triedy, ktorá vedie ešte niekoľko stoviek kilometrov až do Bukurešti.

Rovnako veľký pozor si treba dávať na rumunský “národný šport”, ktorým je, no v skratke to označíme nebezpečné predbiehanie. Načo by som predbiehal na rovine, kde nič nejde, keď do zákruty je to lepší adrenalín. A naložený kamión idúci stovkou nalepený pol metra na našom nárazníku nie je tiež nič výnimočné.