Bran je malé mestečko alebo nazvime ho skôr dedinka, ktorá sa nachádza južne od mesta Brašov.

Budíky sme si nastavili tak, aby sme už o 09:00 boli medzi prvými návštevníkmi na zámku Bran. Zobúdzame sa zároveň aj so zobúdzajúcim sa mestom. Kým mi si už kopujeme lístky a nakupujeme posledné suveníry domov okolo nás poniektorí ešte len rozkladajú svoje stánky.

Ešte ani sami netušíme, ako dobre sme urobili, že sme si privstali a prišli hneď na začiatok otváracej doby zámku. Dôvod na to, prečo sme tak urobili máme iný — chceme sa ešte dnes stihnúť dopraviť do 180 km vzdialenej Salina Turda (soľnej bane), kde je posledný vstup o 16:00.

Zámok Bran je o mnoho krajší ako bol zámok Corvin. Exteriér je upravený, leží v peknom parku a interiér je zariadený dobovo. Celý zámok má však hneď dve kladné stránky, ktoré sme si všimli — po zámku nechodí sprievodca, jednoducho sa prechádzame sami po miestnostiach v smere označených šípok. Na rozdiel od našich Slovenských zámkov nie je prepchatý. Nie je tam za každú cenu strčený každý čriepok, každá lyžička, či nožík čo sa našiel v okolí. Zariadený je tak, ako bol zariadený kedysi.

Bran nie je veľký a prehliadka nám nezabrala ani hodinu. Po prehliadke prichádzame na to, prečo sme urobili tak dobre, že sme prišli hneď ráno. Na schodoch pred zámkom a na chodníčku, ktorý je na obrázku čaká na prehliadku v rade minimálne 100 ľudí. Ak by sme prišli neskôr, Salina Turda je nemysliteľná.

Rovnako je to aj s parkovaním. Miesto by sme už o tomto čase nenašli ani jedno.

Po prehliadke zámku nemeškáme ani minútu a vyrážame na cestu do Salina Turda. Do Salina Turda to stíhame fakt snáď len vďaka Rumunským neskutočne benevolentným predpisom — v dedinách sa pod 80 snáď ani nejazdí. A dedín máme po ceste neúrekom.

Do Salina Turda prichádzame dokonca s predstihom, ešte o tretej. Všetko teda perfektne vychádza.

Salina Turda je bývala soľná baňa, kde bol vyhĺbený obrovský priestor, do hĺbky niekoľko sto metrov. Vďaka tomu tu vznikla sála, v ktorej sa nachádza menší koncertný amfiteáter, ruské kolo a v spodnejšej časti aj jazierko na ktorom je možné prenajať si loďku.

Možnosti, ako sa dostať až dole sú dve — buď výťahom, na ktorý sa čaká pokojne aj pol hodinu alebo pešo po schodoch — 13 poschodí do prvej sály a ďalších 13 poschodí do druhej, teda dokopy 26 poschodí poriadne strmých schodov.

Bývalá baňa je v súčasnosti už poriadne komercionalizovaná. Perfektne nasvietená s vybavená všetkým možným. Zážitok je to tak či tak neopakovateľný, ale to klasické temné a ponuré banské prostredie už v tejto bani nezažijete. Okrem toho v čase našej návštevy a to dokonca pred záverečnou sa nachádzalo v bani ešte niekoľko stoviek ľudí.

Salinu absolvujeme asi za 2 hodiny a je čas vrátiť sa z chladných priestorov, kde je treba minimálne mikinu do 30°C horúčav vonku, do nášho autíčka, v ktorom ako inak nejde klimatizácia.

Cestu domov absolvujeme na západ a je tým zaujímavejšia, čím je slnko nižšie nad obzorom, až nakoniec zastávame na pol hodinu na benzinke, pretože už naozaj nie je nič pre žiariace slnko vidno.

Rumunsko nám však stále ešte nedalo zbohom. Celá cesta od dedinky Bran sa javila priam dokonalo, kvalitná, rovná, jednoducho bez jedinej chybičky. Až na posledných 15 km. Druhý krát sa nám akosi z cesty vytratil asfalt… Obrnený predošlými skúsenosťami a vidinou, že o polnoci budeme doma ideme jama-nejama, prach-neprach. V duchu si hovorím, aj tak bude asi náprava na odpis, tak už je to jedno, nie?

Domov dorážame o polnoci. Z 30°C horúčav do daždivého a pochmúrneho počasia, ale opäť doma. Aj keď to možno znie neuveriteľne, ani my ani naše autá cestou neutrpeli zvládli to. Dokonca ani tá náprava, ktorej som už neveril nešla do odpisu, ale stále slúži.

Rumunsko nám prinieslo neskutočné množstvo nových zážitkov, skúseností, fotografii a spomienok. Kto chce nasledovať, cesta je voľná.