Hneď na ráno, po raňajkách tuhé zamyslenie šoférov a amatérskych automechanikov – prečo máme pre boha obaja vzadu na autách mastné škvrny a ako to ide dopadnúť s našimi autami dnes. Čaká nás síce len niečo cez 300 km, čo nie je ani z Bratislavy do Košíc, ale za to je to podstatne vyššie ako keby sme naše autá trepali na Gerlach.
Nebudem dlho naťahovať naše zamýšľanie o mastných škvrnách na aute a prezradím hneď pointu, pretože je možné, že sa s tým stretnete aj vy, keď pôjdete do takýchto výšin. Koho to nezaujíma, pokojne preskočte pár riadkov 🙂
Auto fakticky operuje len s dvomi veličinami, ktoré musia byť v rovnováhe, aby dochádzalo k správnemu fungovaniu motora a to je vzduch a palivo. Keďže sme stúpali do vysokých nadmorských výšok, kde je už vzduch podstatne redší, tak auto sa snaží kompenzovať nedostatok vzduchu zvýšením množstva paliva, ale keďže vo vzduchu je aj menej kyslíka, dochádza nie úplne dokonalému spáleniu paliva a prebytočné vyhodené výfukom von a následne sa tak dostane víriacim sa vzduchom až na kufor auta. Takže toľko naše malé rozuzlenie záhady mastných fľakov na aute.
Keďže sme naše ranné zamyslenie vyriešili, je čas štartovať a vyraziť. Na Stelvio to nie je ďaleko, zhruba nejakých 30 km, ale jazdiť po Taliansku to je tiež zážitok. Nie je to síce ako v Rumunsku a nemotajú sa tu po cestách ovce alebo kravy, no zato šoféri na 90-tke jazdia bežne 50-60. Takže 30 km sa nám javí ako minimálne 100. A kúpiť cestou niečo na pitie? To je ďalší oriešok. Zvyknutí zo Slovenska, Česka alebo Rakúska, kde prídem na benzinku a urobím priemerný nedeľný nákup sa o Taliansku nič také povedať nedá. Čo benzinka, to malá búdka, kde sa síce dá kupiť aspoň 30 druhov motorového oleja, ale žiadna voda nad 0.5 l. A okrem toho predávajúci tam tiež nie sú dva krát milí a ústretoví, dokonca z niektorých benziniek nás vyhadzujú, ak nechceme tankovať. Vyskúšali sme ich asi 4 a až potom sme našli nejaký ten market, kde sme doplnili zásoby a hor sa na Stelvio.
Poviem rovno dopredu, tak Stelvio je zážitok hneď po niekoľkých stránkach. Aby toho nebolo málo, tak sme hneď na začiatku blbo odbočili a začali sme sa trepať do kopcov do nejakej dedinky celý natešení, že konečne stúpame na Stelvio… no nie.. pekne sa otočiť po 10 km a vrátiť sa na správnu trasu.
Cesa hore jednoducho zážitok, okrem toho že s autom je problém sa vytočiť v zákrutách a vychádza to s naplno vytočeným volantom len tak tak, tak toto všetko ešte komplikujú cyklisti, ktorí tam práve dneska majú nejaký organizovaný výstup. A nie sú ich desiatky, ale stovky… Neuveriteľné.. x-krát sa pýtam tú istú otázku? Prečo keď majú organizovaný výstup si pre boha nezariadia uzatvorenie cesty??
Takže ja dávam pozor na cyklistov, Kami mi hovorí, či zo zákruty nado mnou nič nejde a či môžem slobodne prejsť a výhľad si snáď užijeme hore 🙂 Na rozdiel od všetkých ostatných horských prechodov, ktoré sme prešli tu nie sú žiadne odpočívadlá, zastať sa dá až na samom vrchu. Keď sa náhodou nejaké odpočívadlo predsa len našlo, bolo obsadené komandom s nápojmi pre cyklistov, takže zastaneme naozaj len hore.
Po predchádzajúcich horských prechodoch sme už trošku poučení a už dávno vieme, že pokúsiť sa radiť trojku vlastne nemá ani zmysel. Ako prekonávame hranicu zhruba tých 1800 – 2000 výškových metrov, ostaneme pri tej dvojke až na vrchol. Stúpanie je miestami priam neuveriteľné, tabule síce nie sú žiadne, ale 12% to nie je určite, tipujem tak minimálne 15% a možno niekde aj viac.
Na mieste, kde sa cesta preklápa na klesajúcu stranu je nadmorská výška 2757 m.n.m., ale reálne je možné sa dostať autom až do výšky 2780 m.n.m., čo si ako inak nenecháme ujsť. A tu je čas na oddychovú, prakticky už obednú kávu s výhľadom na celú severnú časť Passo dello Stelvio.