Sme na vrchu, kávu máme za sebou a Peťo s Luciou sa idú pozrieť na ľadovec, kde sa aj na konci leta úplne v pohode lyžuje. Vedie tam lanovka, dokonca dve, ktoré na seba nadväzujú, ale za tie prachy sa mi na lyžiarov ozaj pozerať nechce. Cestovné je 20 € na osobu, to sa radšej najem a sneh si pozriem hocikde okolo seba, lebo sa od minulej zimy ešte nestihol roztopiť a ani sa nestihne.
S Kami ideme zatiaľ niečo zjesť a nakúpiť suveníry. Stánkov je neúrekom, ale treba sa pripraviť na magnetky za minimálne 5 € za kus, ale keď chceme niečo doniesť domov.. čo už.. Zhruba po hodine sa vracajú aj Peťo s Luciou a keďže ja som ten ľadovec nevidel, aspoň si pozriem fotky 🙂
Opäť je čas pomaly vyraziť, pretože sme ešte len zhruba 1/6 cesty a to je už obed. Klesanie zo Stelvia je podľa mňa krajšie ako samotné stúpanie. Cestou hore sme mali cestu, ktorú nájdete takmer na každej fotke, no cestou dole bolo klesanie síce miernejšie, no zato viacero krásnych alpínskych lúk, vodopád, brál a taktiež niekoľko úzkych tunelov.
Klesanie bolo čo do kilometrov o dosť dlhšie ako stúpanie, ale za to o dosť miernejšie a podľa mňa aj krajšie.
Na Lago di Garda nám ostáva zhruba 150 km, čo by som si za normálnych okolností povedal, že je pohodička, ale pri jazde v Taliansku je to na pol dňa čo robiť. Už som sa naozaj pýtal, či v prípade, že niekto chce isť zo severu Talianska na juh si berie mesiac dovolenky. Do večera to hádam dáme. Ubieha to síce pomaly, ale isto, až do jedného momentu.
Odbočujeme z hlavnej cesty na nejakú, aspoň podľa vzhľadu, menej významnú cestu a zrazu sa to začína… tabuľa 1800…dačo.. to si robíte snáď srandu, nie je to vysoko (na predchádzajúce pomery, čo sme prešli), ale ďalší?? Áno, správne, ďalší, pred nami je Passo Mortirolo s výškou 1852 m.n.m. Uzučká cesta, kde sa ledva, ledva vyhnú dve autá a plná 180 stupňových zákrut, snáď by som povedal že ich bolo viac ako na Stelviu. Za normálnych okolností niekde na Slovensku by som sa z takej cesty tešil, pretože to bola naozaj krásna cesta lesom, ale teraz mám toho už naozaj dosť.
Cestu nám to síce o niekoľko desiatok kilometrov skrátilo, ako keby sme išli po hlavnej, ale či sme ušetrili aj čas, to by som asi netvrdil. Aspoň sa už útešne blížime k Lago di Garda, no ísť ešte aj po diaľnici, ktorá vedie cez mesto to je ďalší zážitok, hlavne keď sa poniektorí šoféri s mobilom a papiermi v ruke preraďujú cez tri pruhy naraz…
Ubytovanie na Lago di Garda sme si našli pomerne ľahko, aj keď úroveň bola dosť povážlivá. Tvárilo sa to ako troj hviezdičkový penzión, ale nedal by som tomu ani pol hviezdičky a všetko to zaklincoval čašňík, ktorý najprv nevedel nájsť nápojový lístok a potom nevedel namiešať colu s rumom, tak pre istotu doniesol colu a brandy (nie rum) v osobitných pohároch so slovami, zmiešajte si.
Spanie tiež nebolo ani zďaleka také pohodlné ako v predchádzajúcom ubytovaní, ale po takom dni by som zaspal asi aj na slamníku a hlavne , že tam bola sprcha, kde síce bolo potrebné zlikvidovať niekoľko pavúkov a potom to bolo už celkom obyvateľné.
Typická večerná prechádzka a ideme spať, zajtra nás čaká časť cesty domov, ale predsa len ešte s jednou zastávkou.