8 hodín ráno. Najvyšší čas vyraziť, aby sme sa vôbec stihli dostať cez horský prechod Transfagarasan až na druhú stranu do mestečka Bran, kde sa bude nachádzať naša predposledná hlavná zastávka v Rumunsku.

Čaká nás už “len” 155 km do cieľa. Na Slovensku by sme si povedali, že 2-3 hodinky cesty a sme na mieste. Lenže sme v Rumunsku a my už vieme, že to bude minimálne na pol dňa, ak by sme si nedávali žiadne prestávky a nič nefotili.

Z dedinky Voineasa sa teda vyberáme ráno a necelú pol hodinu nám trvá, než sa dostaneme na nejakú významnejšiu a frekventovanejšiu cestu lepšej kvality. Potešení zlepšením kvality cesty a tým aj zvýšením rýchlosti sa po chvíli zastavíme v motoreste na rannú kávu a obratom pokračujeme ďalej.

Nebol by to však pravý roadtrip, aby sa niečo nepokašľalo a to poriadne. Cesta vyzerala super, potom sa trošku zhoršila.. potom trošku viac.. však si vravíme.. pohoda, sme v Rumunsku, to sa dá zniesť… až nakoniec.. zmizla úplne.

Obrázok neklame. Asfaltová cesta sa vytratila úplne. A nie na kúsku. Takáto “strata” asfaltu trvala asi 10 km a išli sme po nej asi hodinu. Navigácia očividne pozná túto cestu ako bežnú cestu II. triedy. Prekvapeniam však koniec nebol.

Po chvíli sa za nami objavuje auto s maďarskými ŠPZ a ide za nami celú cestu. Až keď sa asfalt opäť “našiel”, vystupujeme z áut a Maďar s nami. Najväčšie prekvapenie, ktoré v tejto chvíli zažívame, že Maďar neťahá z auta mobil, tablet alebo navigáciu. On nesie v rukách mapu!! Podľa mapy zisťujeme, že naša navigácia nie je stratená ani nás blbo nenaviguje. Ono tá cesta vlastne je značená aj v mape.

Zisťujeme, že Maďari majú rovnaký cieľ ako my — tiež sa chcú dostať na horský prechod Transfagarasan.

Pozn.: Cesta po ktorej sme išli bola normálna cesta, len jednoducho nie vyasfaltovaná. Počas tých 10 km, čo sme prešli po tejto ceste sme prešli cez 3 dediny, ktoré sa pozdĺž nej nachádzali. Žiadne rozpadnuté zabudnuté domy, dokonca niektoré moderné a zrekonštruované. Chýbala tomu celému len jedna vec — poriadna asfaltka, no dobre, možno by som sa uskromnil aj s menej poriadnou asfaltkou ????

Chvalabohu, katastrofálnu cestu máme za sebou, bez defektu a bez väčšej ujmy na autách. Dúfame, že už sa nič podobné nezopakuje, no po tomto už sme pripravení na čokoľvek.

Fakt, že občas (pomerne často) sa po ceste (dokonca aj po ceste I. triedy) presúvajú konské povozy nie je ničím výnimočným. Očividne je to úplne bežné a treba s tým jednoducho počítať. Občas jeden kôň, občas dva a niekedy ich je dokonca aj viac.

Konečne po niekoľkých hodinách rôznych nečakaných útrap na ceste dorážame pod horský prechod Transfagarasan. V našom prípade prechádzame Transfagarasan z juhu smerom na sever, čo ešte vo chvíli prechodu nevieme, ale až nakoniec zisťujeme, že je to tak jednoducho omnoho krajšie. Dlhšia, nudnejšia a únavnejšia časť Transfagarasanu je z tej južnej strany a smerom na sever sa výhľady len a len zlepšujú.

Že občas je na ceste “ovčia zápcha” je tiež celkom normálne. Jednoducho len zastať a počkať kým stádo niekoľkých stoviek oviec obíde okolo. Takéto sme počas našej cesty cez Rumunsko zažili asi 3 a niekoľko desiatok zatúlaných kráv, ktoré sa len tak svojvoľne potulovali po ceste.

Prvých niekoľko desiatok kilometrov horského prechodu sa tiahne cez lesy a poskytuje len pár možností na fotenie alebo pekný výhľad. Každopádne aspoň na začiatku sa nám naskytá krásny motivačný výhľad na cestu doslova zasekanú do ohraja brala.

Medzi úchvatné javy patria aj tunely, ktoré sa na tomto horskom prechode nachádzajú, z ktorých miestami behá tak trošku aj mráz po chrbte. Že je tunel absolútne neosvetlený, no nič. Že v tunely občas v tej tme trafíme akurát výtlk, no dajme tomu. Že pre svetlo na konci tunela nevidím skoro nič pred seba, nepočítam. Že cesta je úzka a ledva sa tam dve autá vyhnú a premýšľam o ktoré zrkadlo prídem, čo už, tá poľná cesta bola horšia, ale že tunel nie je vôbec vystužený, jednoducho len vytesaný do skaly, to je už aj na mňa moc.

Po hŕstke takýchto prekvapení, keď už sa stávame voči všetkému naozaj maximálne otrlý sa konečne dostávame na omnoho krajšie miesta ako tie, ktoré sme doteraz prešli. Transfagarasan definujem, ako keby niekto postavil cestu krížom cez Vysoké Tatry do Poľska.

Dostávame sa do oveľa vyšších nadmorských výšok, nad pásmo lesa, kde sa nachádzajú už len alpínske lúky. Tu je cesta pokrútená a stúpa do vysokých kopcov, samozrejme vo väčšine prípadov bez zvodidiel alebo iných zábran proti pádu.

Uchvátení z toho aké výhľady sa nám naskytajú a po akej ceste to vlastne ideme si už hovoríme, že asi nič nemôže byť ani lepšie ako toto. Kamarát však tvrdí, že na druhej strane kopcov je to ešte lepšie. A nakoniec má pravdu!

Po vystúpaní na trchol sa dostávame do posledného tunela, ktorý už vedie prakticky popod hrebeň kopcov na druhú stranu.

Na druhej strane nás čaká menší šok — dve veľké parkoviská a nespočet rozložených stánkov so suvenírmi. Okrem toho takmer na vrchu kopca sa nachádzajú aj dve plesá. Jedno väčšie a druhé menšie.

Od tohto miesta sa začína zostup dole do údolia na druhú stranu. Najzaujímavejších je asi prvých 10 km, kde zostúpame o viac ako 800 výškových metrov nižšie.

Prvá z týchto fotiek je tá, ktorú nájdete najčastejšie ak dáte vyhľadať cez Google — Transfagarasan. Tento zostup sa nachádza zo severnej strany pohorí a v pozadí máme krásny výhľad na Rumunskú rovinu na severnej strane horského masívu.

Pred nami je zostup, ktorý má asi 10 km pokrútenej cesty, na ktorej je používanie bŕzd nemysliteľné — po krátkej dobe by sa brzdy prehriali a stali by sa totálne neúčinnými, preto zostupujeme na 2. alebo 3. rýchlostnom stupni.

Samotný zostup nám zaberá necelú polhodinu a poskytuje nespočetné množstvo neopakovateľných výhľadov na okolité vrcholy a tiež pokrútenú cestu do údolia.

S našou expedíciou sme úspešne prešli horský prechod a dorazili sme až na spodok. Ešte pred nami ostáva niekoľko desiatok kilometrov cesty, kým sa dostaneme až úplne dole do doliny, kde sa následne pripojíme na hlavnú cestu, z ktorej sme deň predtým odbočili, aby sme prešli cez horský prechod Transalpina.

Do nášho cieľa — mestečka Bran, kde sa nachádza Drakulov zámok nám ostáva ešte asi 100 km (ak si pamätáte, tak počítate dobre, za 3/4 dňa sme prešli iba necelých 60 km).

Ani ten zvyšok cesty, ktorý nám ostáva, napriek tomu, že je pomerne rýchly nie je bez adrenalínu. Minimálne nám ho “spríjemňujú” plne naložené kamióny, ktoré sa nám doslova lepia na nárazník aj vo viac ako 100 km/h rýchlosti.

Do mestečka Bran dorážame až večer, ešte neskôr ako predošlý deň. Najvyšší čas nájsť si ubytovanie a vyspať sa, pretože zajtrajší deň bude plný napätia.